Oslavujem Jozefa, keď mi zazvoní telefón a kamaráti Laco a Maroš mi kladú otázku, či si nechcem zajazdiť po Hrone na
morskom kajaku. Keďže uprednostňujem rýchlejšie tečúcu vodu, nikdy som sa nedostal ďalej ako do Žiaru nad Hronom, a to som už nevedel obsedieť v lodi. Predstava pomaly tečúcej vody v dolnom toku ma nijako veľmi nelákala. Napriek tomu som vedel, že aspoň raz musím splaviť svoju rodnú rieku od prameňa do Dunaja, aj keď po etapách. Kombinácia vysokej jarnej vody a morského kajaku sa javila ako optimálne riešenie mojej neposednosti a zvedavosti. Je štvrtok 16.4.2009 a ja o 7,30 stepujem v neopréne v Banskej Bystrici pri Hrone. Je 5 stupňov nad nulou, ale jasná obloha a predpoveď počasia hovorí o 23 stupňoch cez deň. Predstava letného počasia vo mne vzbudzuje optimizmus. Keď zbadám osobák, ktorého pôdorys na oboch stranách výrazne presahujú štíhle lode, viem, že prichádza Laco. Auto zastavuje a krásavice (lode) sa ukazujú v plnej kráse. Som očarený tvarom aj výbavou. Prion sa na svojom Kodiakovi vyhral do posledného detailu. Je to Mercedes v najvyššej výbave. Nahadzujeme bagáž do dvoch vodotesných komôr, dačo prichytávame pod sieťku na palube a pre foťáky a mobily využívame vodotesný rýchlobox pred šprickou. Balenie je rýchle, a tak o 8,30 hod v zostave Laco Laho kapitán výpravy, Maroš Kováč a ja sadáme na
vodu. Vyrážam ako prvý. Som rozhodnutý zastať vo vracáku za mostným stĺpom a počkať na kamošov. Strkám čumák lode do stojatej vody, spravím náklon, mohutný záber morským pádlom a loď si pokračuje spokojne ďalej po prúde. Začínam tušiť čaro tejto lode. To nie je obyčajná pochabá ródeovka. Táto kňažná si potrpí na bontón a vyberané správanie. Ak jej ho doprajete, odvďačí sa vám neuveriteľnou rýchlosťou a ľahkosťou. Ak sa však rozhodnete pre rýchlu a výraznú zmenu smeru, vaša požiadavka bude odignorovaná. Pravidlá komunikácie sme si ujasnili, a tak vpred za dobrodružstvom. Prvou previerkou je Vlkanovská perej. V Bystrici sme mali 170cm, tak som nečakal nič tragické vo Vlkanovej. Podľa skúseností z predošlých splavov si potvrdzujeme, že najjednoduchší smer plavby pri tomto stave je cez vlny pri pravom brehu. Mne to nedá a rozhodujem sa preveriť loď plavbou v strede priamo cez valec. Keď sa ale dostávam na miesto, odkiaľ vidím do pereje, moje sebavedomie opadá. Miesto priečneho valca vidím valec pod 45 st. uhlom a ja som nasmerovaný na jeho horný okraj. Razantnými zábermi sa snažím uhnúť do jazyka v pravo. Hrubo som porušil bontón, a tak ma Prionka surovo odignoruje a s rýchlosťou a ladnosťou sebe vlastnou sa vnára špicou do začiatku valca. Už je jasné, že si ho v najlepšom prejdem celý od začiatku do konca. Nasadzujem náklon a s výraznou neistotou prefrčím ako raketa. Chalani zabudli na náš dohovor o prúdnici v pravo a v domnení, že ja vidím viac, púšťajú sa za mnou. Aj Laca
valček precvičí. Len Marošovi sa podarí tento úsek prejsť s ladnosťou starého riečneho vlka. Po zvolenskú hať to ide ako v rakete. Nepríjemné prenášanie nabalených lodí precvičí naše platničky. Pod haťou sa rýchlosť toku spomaľuje, ale stále pekne tečie a kajačiky aj pri ľahkom pádlovaní uháňajú ako by ich nezaujímala okolo nás plynúca prebúdzajúca sa príroda. Okolo jednej sme v Žiari nad Hronom. Pristávame pri vodočte, aby sme vykonali základné potreby. Dačo prehryzneme a šup naspäť do lode. Úsek po Revište je pre výstavbu rýchlostnej cesty podfarbený ruchom ťažkých strojov. O 15,45 pristávame pri Reštaurácii pod hradom. Zámocký guláš a pivko je zaslúženou odmenou. Hodinku oddychu nám spestruje veľmi živý rozhovor s miestnymi nezamestnanými polikačmi piva o politickej situácii na Slovensku. Na Lacovi vidím, že by mu prospela tabletka na zníženie krvného tlaku. Zlatý mok, ktorý sme si priložili k ústam, vyvolal u našich oponentov neuveriteľnú solidaritu a napätie rázom opadlo. Tvrdenia, že pri pive sa vyriešia aj tie najpálčivejšie problémy, sa v tomto prípade potvrdili, aj keď spolusediaci ani netušili, že na našej strane bolo v prevahe nealkoholické pivo. Maroš pre svoje pracovné povinnosti ukončuje plavbu. My sme presvedčení, že pokračujeme ďalej. Laco má stratégiu, že
každým dňom sa má etapa skracovať o tretinu, a to jednak pre únavu, ale aj pre to, že tok sa bude výrazne spomaľovať. Táborisko v Novej Bani sa nám nepáči pre blízkosť cesty, a tak pokračujeme ďalej. To už autá na ceste nepoužívajú svetlá len preto, aby boli videné. Tešíme sa na táborisko v Hronskom Beňadiku. Začíname pociťovať únavu. Laca bolí chrbát a mňa obťažuje krčná chrbtica. V šere sa zväčší rozostup medzi Lacom a mnou. Laco sa tajne rozhodol, že záver dnešnej etapy spestrí maratónskym finišom. Ja sa snažím udržať rozostup a začínam ho podozrievať, že má rýchlejšiu loď. Benediktínsky kláštor mizne za našimi chrbtami, a to už tušíme, že sme prehliadli táborisko v Hronskom Beňadiku. Na najbližšej lúke vyskakujeme na breh a rýchlo staviame stan. Máme za sebou okolo 90 km. Nemáme ani chuť na jedenie. Ja si vypijem pivko a zaliezame do stanu. Noc je teplá, ale dlhá. Telá nám dávajú vedieť že sa k nim správame nedôstojne. Mne sa snívajú haluziny a Laco väčšinu noci prebdie. Ráno nás poteší suchým hydrom. Niečo zľahka pojeme, rýchlo zbalíme veci a už sedíme na vode. Začíname okolo 7 ráno. Krátko po nasadnutí začína mrholiť a dážď nás sprevádza počas celej plavby. Postupne sa ochladzuje. Na dnes máme naplánovaných cca 50km. Opúšťame
bránu Hrona a prechádzame do nížin. Som plný očakávania, čo nás tu bude čakať. Okolie je pekné, a tak som v pohode. Nepríjemnosťou sú vodné diela. Tie vás vytrestajú hneď dva krát. Prvý krát to je vtedy, keď odrazu zastane voda a váš postup závisí len na sile rúk, a druhý krát, keď vytešení dorazíte k priehrade a musíte prácne prenášať lode. Ak vám do toho pofukuje protivietor, romantika sa úplne stráca. Tri vodné diela, dážď a chlad vo mne zanechali pocit, že tento úsek je najmenej zaujímavý, aj keď je krajinársky veľmi pekný. Dokonca meander pri Turej považujem za perlu na Hrone. Po 47 km dorážame do Želiezoviec. Je 15,30 a sme dosť vyzimení. Staviame stan a Neptún nám posiela slnečné lúče. Dávame sušiť hydro a odchádzame do mesta hľadať stravu. Vôbec to nebolo jednoduché a keby sme neoslovili miestnu obyvateľku, ktorá nám s lámanou slovenčinou, ale dobráckym výrazom na tvári prezradila miesto tajnej, možno jedinej miestnej reštaurácie, asi by sme zostali na konzervovej strave. Naša námaha bola odmenená v podobe výbornej halászlé a tataráku. Po príjemnom posedení vychádzame z reštaurácie a ostávame zaskočení mokrou cestou. Počas nášho hodovania sa Želiezovcami prehnal výdatný dážď. Je jasné, že hydro, ktoré už bolo takmer suché nabralo na vlhkosti. Utešujeme sa len tým, že šnúry boli pod stromami. Realita je ale horšia ako
najhoršia predstava. Z neoprenov kvapkala voda a Lacova superhrubá polarka (filcová bunda) vážila možno 6 kg. Do toho všetkého sa nám vysmievalo zapadajúce slnko s ironickou poznámkou, že nám nič nevysuší. Možno bolo 7 alebo 7,30 keď sme zaliezli do spacákov. Ráno o šiestej je všetko mokré a z Hrona stúpa opar. Obloha je jasná, a tak odkladáme odchod na 8 s predstavou, že veci aspoň trochu obschnú. Prvé slnečné lúče síce nevysušili veci, ale ich aspoň vyhriali, a tak si obliekame teplé vlhké prádlo. Musím povedať, že toto bola jedna s tých lepších skúseností a predzvesť krásneho dňa. Po pár metroch dorážame k Želiezovskej hati. Laco to vzdáva a ja sa rozhodujem. Pri tomto vodnom stave sa mi to zdá zjazdné. Jediná podmienka je nespraviť chybu. Prenášame Lacovu loď a ja si ešte raz prechádzam centimeter po centimetri naplánovanú trasu. Vidím tam dve problémové miesta. Prvý krát počas celej plavby som si v dobrom a s úctou spomenul na svojho Habitáta. Ten by tu bol ako ryba vo vode. Aj keď som objavil ideálnu prúdnicu pre 5,5m loď, vyžadovala si ale veľmi presný nájazd a udržanie smeru pomedzi kamene. To, že na opravu nebude príležitosť, bolo jasné z toho, čo som si s touto loďou užil za posledné dva dni. Aj keď ma nesmierne svrbeli päty, nakoniec zvíťazila opatrnosť. Uvedomil som si, že to nie je creekovka, ale morský kajak. S úctou a sklonenou hlavou prenášame aj moju loď. To, čo nasledovalo ďalej, sa nedá opísať iným spôsobom ako balzam na nervy. Nádherné
počasie, prekrásna príroda, veľa vodného vtáctva zmenili môj názor na vodnú turistiku na tichej vode. Poviete si že sedliak objavil Ameriku. Áno, máte pravdu a ja som rád, že som mal možnosť si to priznať. Posledných 35 km filmujem a kochám sa v krásach lužného lesa. Blížime sa k ústiu a nesmierne sa tešíme, kedy ponoríme čumák lode do dunajskej vody. Presúvame sa do prúdu našej najvodnatejšej rieky a pádlujeme ešte asi 2 km po prúde. Pristávame na malej štrkovej pláži, kde čistíme lode a čakáme na odvoz. A čo povedať na záver? Stoosemdesiat kilometrová trasa za tri dni sa dala pri našej kondícii zvládnuť len pri vyššom stave Hrona a s tak rýchlymi loďami. Napriek tomu len krásne prostredie a dobré počasie dokázalo kompenzovať únavu s dlhého pádlovania bez prestávok. Ak máte radi vodu a ešte ste na Hrone neboli, vrele odporúčam. Pre morské kajaky s kormidlom doporučujem stredný až vysoký stav. Otto Vincze další foto
zde
morskom kajaku. Keďže uprednostňujem rýchlejšie tečúcu vodu, nikdy som sa nedostal ďalej ako do Žiaru nad Hronom, a to som už nevedel obsedieť v lodi. Predstava pomaly tečúcej vody v dolnom toku ma nijako veľmi nelákala. Napriek tomu som vedel, že aspoň raz musím splaviť svoju rodnú rieku od prameňa do Dunaja, aj keď po etapách. Kombinácia vysokej jarnej vody a morského kajaku sa javila ako optimálne riešenie mojej neposednosti a zvedavosti. Je štvrtok 16.4.2009 a ja o 7,30 stepujem v neopréne v Banskej Bystrici pri Hrone. Je 5 stupňov nad nulou, ale jasná obloha a predpoveď počasia hovorí o 23 stupňoch cez deň. Predstava letného počasia vo mne vzbudzuje optimizmus. Keď zbadám osobák, ktorého pôdorys na oboch stranách výrazne presahujú štíhle lode, viem, že prichádza Laco. Auto zastavuje a krásavice (lode) sa ukazujú v plnej kráse. Som očarený tvarom aj výbavou. Prion sa na svojom Kodiakovi vyhral do posledného detailu. Je to Mercedes v najvyššej výbave. Nahadzujeme bagáž do dvoch vodotesných komôr, dačo prichytávame pod sieťku na palube a pre foťáky a mobily využívame vodotesný rýchlobox pred šprickou. Balenie je rýchle, a tak o 8,30 hod v zostave Laco Laho kapitán výpravy, Maroš Kováč a ja sadáme na 
vodu. Vyrážam ako prvý. Som rozhodnutý zastať vo vracáku za mostným stĺpom a počkať na kamošov. Strkám čumák lode do stojatej vody, spravím náklon, mohutný záber morským pádlom a loď si pokračuje spokojne ďalej po prúde. Začínam tušiť čaro tejto lode. To nie je obyčajná pochabá ródeovka. Táto kňažná si potrpí na bontón a vyberané správanie. Ak jej ho doprajete, odvďačí sa vám neuveriteľnou rýchlosťou a ľahkosťou. Ak sa však rozhodnete pre rýchlu a výraznú zmenu smeru, vaša požiadavka bude odignorovaná. Pravidlá komunikácie sme si ujasnili, a tak vpred za dobrodružstvom. Prvou previerkou je Vlkanovská perej. V Bystrici sme mali 170cm, tak som nečakal nič tragické vo Vlkanovej. Podľa skúseností z predošlých splavov si potvrdzujeme, že najjednoduchší smer plavby pri tomto stave je cez vlny pri pravom brehu. Mne to nedá a rozhodujem sa preveriť loď plavbou v strede priamo cez valec. Keď sa ale dostávam na miesto, odkiaľ vidím do pereje, moje sebavedomie opadá. Miesto priečneho valca vidím valec pod 45 st. uhlom a ja som nasmerovaný na jeho horný okraj. Razantnými zábermi sa snažím uhnúť do jazyka v pravo. Hrubo som porušil bontón, a tak ma Prionka surovo odignoruje a s rýchlosťou a ladnosťou sebe vlastnou sa vnára špicou do začiatku valca. Už je jasné, že si ho v najlepšom prejdem celý od začiatku do konca. Nasadzujem náklon a s výraznou neistotou prefrčím ako raketa. Chalani zabudli na náš dohovor o prúdnici v pravo a v domnení, že ja vidím viac, púšťajú sa za mnou. Aj Laca 
valček precvičí. Len Marošovi sa podarí tento úsek prejsť s ladnosťou starého riečneho vlka. Po zvolenskú hať to ide ako v rakete. Nepríjemné prenášanie nabalených lodí precvičí naše platničky. Pod haťou sa rýchlosť toku spomaľuje, ale stále pekne tečie a kajačiky aj pri ľahkom pádlovaní uháňajú ako by ich nezaujímala okolo nás plynúca prebúdzajúca sa príroda. Okolo jednej sme v Žiari nad Hronom. Pristávame pri vodočte, aby sme vykonali základné potreby. Dačo prehryzneme a šup naspäť do lode. Úsek po Revište je pre výstavbu rýchlostnej cesty podfarbený ruchom ťažkých strojov. O 15,45 pristávame pri Reštaurácii pod hradom. Zámocký guláš a pivko je zaslúženou odmenou. Hodinku oddychu nám spestruje veľmi živý rozhovor s miestnymi nezamestnanými polikačmi piva o politickej situácii na Slovensku. Na Lacovi vidím, že by mu prospela tabletka na zníženie krvného tlaku. Zlatý mok, ktorý sme si priložili k ústam, vyvolal u našich oponentov neuveriteľnú solidaritu a napätie rázom opadlo. Tvrdenia, že pri pive sa vyriešia aj tie najpálčivejšie problémy, sa v tomto prípade potvrdili, aj keď spolusediaci ani netušili, že na našej strane bolo v prevahe nealkoholické pivo. Maroš pre svoje pracovné povinnosti ukončuje plavbu. My sme presvedčení, že pokračujeme ďalej. Laco má stratégiu, že 
každým dňom sa má etapa skracovať o tretinu, a to jednak pre únavu, ale aj pre to, že tok sa bude výrazne spomaľovať. Táborisko v Novej Bani sa nám nepáči pre blízkosť cesty, a tak pokračujeme ďalej. To už autá na ceste nepoužívajú svetlá len preto, aby boli videné. Tešíme sa na táborisko v Hronskom Beňadiku. Začíname pociťovať únavu. Laca bolí chrbát a mňa obťažuje krčná chrbtica. V šere sa zväčší rozostup medzi Lacom a mnou. Laco sa tajne rozhodol, že záver dnešnej etapy spestrí maratónskym finišom. Ja sa snažím udržať rozostup a začínam ho podozrievať, že má rýchlejšiu loď. Benediktínsky kláštor mizne za našimi chrbtami, a to už tušíme, že sme prehliadli táborisko v Hronskom Beňadiku. Na najbližšej lúke vyskakujeme na breh a rýchlo staviame stan. Máme za sebou okolo 90 km. Nemáme ani chuť na jedenie. Ja si vypijem pivko a zaliezame do stanu. Noc je teplá, ale dlhá. Telá nám dávajú vedieť že sa k nim správame nedôstojne. Mne sa snívajú haluziny a Laco väčšinu noci prebdie. Ráno nás poteší suchým hydrom. Niečo zľahka pojeme, rýchlo zbalíme veci a už sedíme na vode. Začíname okolo 7 ráno. Krátko po nasadnutí začína mrholiť a dážď nás sprevádza počas celej plavby. Postupne sa ochladzuje. Na dnes máme naplánovaných cca 50km. Opúšťame 
bránu Hrona a prechádzame do nížin. Som plný očakávania, čo nás tu bude čakať. Okolie je pekné, a tak som v pohode. Nepríjemnosťou sú vodné diela. Tie vás vytrestajú hneď dva krát. Prvý krát to je vtedy, keď odrazu zastane voda a váš postup závisí len na sile rúk, a druhý krát, keď vytešení dorazíte k priehrade a musíte prácne prenášať lode. Ak vám do toho pofukuje protivietor, romantika sa úplne stráca. Tri vodné diela, dážď a chlad vo mne zanechali pocit, že tento úsek je najmenej zaujímavý, aj keď je krajinársky veľmi pekný. Dokonca meander pri Turej považujem za perlu na Hrone. Po 47 km dorážame do Želiezoviec. Je 15,30 a sme dosť vyzimení. Staviame stan a Neptún nám posiela slnečné lúče. Dávame sušiť hydro a odchádzame do mesta hľadať stravu. Vôbec to nebolo jednoduché a keby sme neoslovili miestnu obyvateľku, ktorá nám s lámanou slovenčinou, ale dobráckym výrazom na tvári prezradila miesto tajnej, možno jedinej miestnej reštaurácie, asi by sme zostali na konzervovej strave. Naša námaha bola odmenená v podobe výbornej halászlé a tataráku. Po príjemnom posedení vychádzame z reštaurácie a ostávame zaskočení mokrou cestou. Počas nášho hodovania sa Želiezovcami prehnal výdatný dážď. Je jasné, že hydro, ktoré už bolo takmer suché nabralo na vlhkosti. Utešujeme sa len tým, že šnúry boli pod stromami. Realita je ale horšia ako 
najhoršia predstava. Z neoprenov kvapkala voda a Lacova superhrubá polarka (filcová bunda) vážila možno 6 kg. Do toho všetkého sa nám vysmievalo zapadajúce slnko s ironickou poznámkou, že nám nič nevysuší. Možno bolo 7 alebo 7,30 keď sme zaliezli do spacákov. Ráno o šiestej je všetko mokré a z Hrona stúpa opar. Obloha je jasná, a tak odkladáme odchod na 8 s predstavou, že veci aspoň trochu obschnú. Prvé slnečné lúče síce nevysušili veci, ale ich aspoň vyhriali, a tak si obliekame teplé vlhké prádlo. Musím povedať, že toto bola jedna s tých lepších skúseností a predzvesť krásneho dňa. Po pár metroch dorážame k Želiezovskej hati. Laco to vzdáva a ja sa rozhodujem. Pri tomto vodnom stave sa mi to zdá zjazdné. Jediná podmienka je nespraviť chybu. Prenášame Lacovu loď a ja si ešte raz prechádzam centimeter po centimetri naplánovanú trasu. Vidím tam dve problémové miesta. Prvý krát počas celej plavby som si v dobrom a s úctou spomenul na svojho Habitáta. Ten by tu bol ako ryba vo vode. Aj keď som objavil ideálnu prúdnicu pre 5,5m loď, vyžadovala si ale veľmi presný nájazd a udržanie smeru pomedzi kamene. To, že na opravu nebude príležitosť, bolo jasné z toho, čo som si s touto loďou užil za posledné dva dni. Aj keď ma nesmierne svrbeli päty, nakoniec zvíťazila opatrnosť. Uvedomil som si, že to nie je creekovka, ale morský kajak. S úctou a sklonenou hlavou prenášame aj moju loď. To, čo nasledovalo ďalej, sa nedá opísať iným spôsobom ako balzam na nervy. Nádherné 
počasie, prekrásna príroda, veľa vodného vtáctva zmenili môj názor na vodnú turistiku na tichej vode. Poviete si že sedliak objavil Ameriku. Áno, máte pravdu a ja som rád, že som mal možnosť si to priznať. Posledných 35 km filmujem a kochám sa v krásach lužného lesa. Blížime sa k ústiu a nesmierne sa tešíme, kedy ponoríme čumák lode do dunajskej vody. Presúvame sa do prúdu našej najvodnatejšej rieky a pádlujeme ešte asi 2 km po prúde. Pristávame na malej štrkovej pláži, kde čistíme lode a čakáme na odvoz. A čo povedať na záver? Stoosemdesiat kilometrová trasa za tri dni sa dala pri našej kondícii zvládnuť len pri vyššom stave Hrona a s tak rýchlymi loďami. Napriek tomu len krásne prostredie a dobré počasie dokázalo kompenzovať únavu s dlhého pádlovania bez prestávok. Ak máte radi vodu a ešte ste na Hrone neboli, vrele odporúčam. Pre morské kajaky s kormidlom doporučujem stredný až vysoký stav. Otto Vincze další foto zde
